sabrina

Ležím a rozpúšťam sa v  jemnom opare letnej noci. Na všetko padá sieť zvláštneho pokoja a lásky, ktorá sa však s prvými jemnými dotykmi žiarivej gule na obzore stráca. Zostať tak navždy. V tomto krásnom sne. Nikdy už necítiť bolesť, smútok, nenávisť. Plávam, nechávam sa unášať riekou mojich myšlienok. Stretávam starých známych, s ktorými si rozprávame nové zážitky pri jazere s teplým čajom v ruke, počúvam zvuky praskajúceho ohňa v babkinom kozube, prehliadam staré fotky mojej veľkej rodiny. Som plná nových nádejí. Ale toto všetko sa musí nečakane skončiť. Medzi toto hlboké ticho sa z diaľky prediera prvý lúč sálajúcej energie. Je čas zabudnúť na svet medzi nebom a zemou, je čas rozplynúť tú hmlu snov, ktorá pokryla stromy, lúky, polia, domy i mňa samotnú. Pomaly otváram oči. Cítim kvapôčky rosy na mojich rukách, ktoré opatrne hladia zelené riasy. Všade okolo mňa zrazu cítiť život. Všetko sa prebudilo a otvára svoju dušu novému dňu. Dňu kedy je všetko iné a pritom rovnaké. Deti veselo pobehujú po lúkach so sladučkým medom na ústach. Ženy vyprevádzajú svojich mužov na pole. Ľudia sa rodia, ľudia zomierajú. Všetko je tak ako má byť. Vo vzduchu cítiť sladkastú vôňu ovocia.