sabrina

V diaľke počuť len tichučké svišťanie naháňajúcich sa baránkov po oblohe.

V kúte duše žila maličká myšlienka. Zomierala od hladu a smädu, no predsa ju niečo stále držalo pri živote.

V jej očiach badať maličké kvapôčky morskej vody. Na jej čele možno čítať všetky tie roky.

Počúvam dohorievajúcu sviecu, ktorá vydáva čudesné zvuky a pohráva sa s odtieňmi miestnosti, v ktorej sa nachádzam.

Vo vzduchu cítiť sladkastú vôňu ovocia. Je so mnou, je vo mne. Opantáva moje zmysly a ja sa len pokojne nechávam zamotávať do prameňov tejto čistej vône.

Tmavá miestnosť je osvetlená len malou sviečkou, akýsi znak nádeje, tepla, života. Steny sú tmavo- žlté, slizké a páchnu starobou.

Autorka je ľudská bytosť, dýchajúca kyslík, žijúca na tomto svete aj mimo neho. Je osobou milujúcou, kráčajúcou, skáčucou, tancujúcou a hovoriacou svoje názory a postrehy.