sabrina

Rozprávam sa so svojím šedým tieňom črtajúcim sa na bielej stene. Vonku svrčky hrajú svoje večerné melódie. Počujem ich vo svojej duši čoraz hlasnejšie a nástojčivejšie. Všade otvorené okná, akoby sa ľudia pokúšali zachytiť čo i len malý náznak chladného vánku. Všetko je rozpálené a horúce . Dokonca aj pôda obrábaná našimi predkami už stáročia, čaruje zázračné mapy neexistujúcich vesmírov. Aspoň raz za život byť tieňom. Len tak bezstarostne lietať, tancovať s vetrom a pohrávať sa s prvými listami jabloní, prechádzať cez ľudí ako dýka. Čítať ich myšlienky. Byť vo vnútri a cítiť, no zároveň byť na povrchu a vidieť. Svieca dohorela a moje sny sa rozplynuli s prvým vánkom, ktorý cítim na svojom horúcom tele. Zrazu ich niet. Lietajú po nebi a čakajú, pokiaľ ich opäť chytím.