sabrina

Myšlienka mala za svojou tenkou škrupinkou svoj svet, pravý svet, kde si ľudia neubližujú, žiadne netvory Zeme neexistujú, len ľudia a zvieratá tak, ako ich najvyšší stvoril. Niektorým pútnikom žila táto myšlienka v duši dlhý čas, no niektorí si ju nevšímali, iní na ňu zabúdali a ďalší ju nechali zomrieť, pretože to bol ten najjednoduchší spôsob. Nemohli sa bez akéhokoľvek varovného signálu len- tak vzdať svojich gýčových životov s drahými autami, lacnými ženami a mnohomiliónovými vilami so slizkými stenami vo vnútri. Myšlienka mala veľmi blízky vzťah s vierou. No aj na vieru akosi každý zabúdal. Šliapali po nej, obchádzali ju na ulici bez povšimnutia, a tak myšlienka a viera sa nadobro vytratili z duší smrteľníkov a vôbec z tohto celého nereálneho divadla, kde nehrajú herci, len akési napodobeniny bez tváre, bez svedomia, bez duše. Predsa si len mysleli, že títo klauni života bez nich jednoducho neprežijú. No mýlili sa. Svet si na ne už ani nespomenul. Žiadne pamätníky, žiadne náhrobné kamene. Nič len prázdnota. Nikomu sa už nevybavuje sen žitia bez majetku, bez náhlenia. Pútnici  pobehujú bezcieľne po svete, blúdia a čakajú, že raz prídu do raja. Lenže raj nechali už dávno zomrieť. A tak putujú, narážajú do seba so svojimi šedými nepreniknuteľnými obalmi a nemyslia, necítia. Sú slúžkami čiernoty, ktorá pokryla a pohltila každú jednu tvár. V diaľke sotva badať zhasínajúce svetielko niečoho silnejšieho.